Dokážeme spomaliť alebo zastaviť STARNUTIE?

 

Nový objav zázračného enzýmu

Pokúšali ste sa niekedy urobiť kópiu z reprodukovaného obrazu? A ďalšiu kópiu z kópie? Určite ste postrehli, že medzi prvou a poslednou kópiou sú značné rozdiely v kvalite obrazu. Na podobnom princípe kopírovania fungujú aj chromozómy s našou DNA. A rovnako ako pri kopírovaní obrazov z kopírky, aj replikácia chromozómu má svoje nedostatky. Verili by ste, že je to jedna z príčin starnutia? Ako to prebieha? A môžeme starnutie zastaviť alebo aspoň spomaliť?
 

Programovaná smrť buniek

DNA je uložená vo vnútri chromozómov, na konci ktorých sa nachádzajú špeciálne útvary nazývané teloméry. Teloméry zaisťujú, aby ostala DNA organizmu neporušená, podobne ako napríklad plastovéhroty na šnúrkach od topánok. Ak by tam neboli, naše chromozómy by sa mohli nalepiť na iné, ku ktorým nepatria. Teloméry tak umožňujú správnu replikáciu chromozómu počas delenia buniek. DNA zostáva nepoškodená vďaka tomu, že je chránená telomérami. 

Teloméry sa však počas delenia buniek skracujú. Prispievajú k tomu dva hlavné faktory:
•    prirodzený replikačný mechanizmus, ktorý nie je schopný skopírovať koniec chromozómu,
•    oxidačný stres, ktorého množstvo v tele závisí od životného štýlu (stres, strava, chemikálie, znečistenie a pod.).

Novorodenci majú približne od 8 000 do 13 000 párov telomérov, ktoré každoročne klesajú o približne 20 – 40 párov. 40-ročný človek by tak mohol stratiť až 1 600 párov. Podľa dĺžky telomér sa teda dá celkom presne určiť nielen biologický vek človeka, ktorý môže byť úplne odlišný od toho nominálneho,  ale aj očakávaný koniec života jedinca.Keď je teloméra príliš krátka, chromozóm dosiahne „kritickú dĺžku“, už sa nemôže replikovať a  nastáva  tzv. programovaná bunková smrť. A práve skracovanie telomér je jednou z príčin starnutia. Je možné tento proces zvrátiť? 

 

Enzým či elixír života?

Vyzerá to tak, že možno áno! Biologička Elizabeth Helen Blackburn z University of Californiav San Franciscu objavila enzým, ktorý sa nazýva telomeráza a ktorý odkrýva tajomstvo života. Telomeráza totiž umožňuje vytvárať dlhšie teloméry (konce chromozómov), čím odďaľuje bunkovú smrť. 

Telomeráza sa v našich bunkách nachádza iba vo veľmi nízkych koncentráciách. Keďže bunky nemajú pravidelný prísun tohto zriedkavého enzýmu, starnú, čo vedie k znižovaniu ich funkčnosti. Výsledkom starnutia buniek je starnutie orgánov, a tým aj starnutie celého tela. Telomeráza sa vo vysokých množstvách nachádza v zárodočných bunkách (vajíčko a spermie) a taktiež v kmeňových bunkách. V týchto bunkách je aj po replikácii DNA zachovaná dĺžka telomér a bunky nevykazujú známky starnutia.Paradoxne sa telomeráza nachádza v hojnom počte v rakovinových bunkách. To im umožňuje byť nesmrteľnými a pokračovať v replikácii. Ak by sa v nich aktivita telomerázy dala vypnúť, ich teloméry by sa skrátili, kým by nedosiahli „kritickú dĺžku“ znamenajúcu ich smrť. To by zabránilo rakovinotvorným bunkám v nekontrolovanom delení a bujnení a tým vzniku nádorov.
 

Nobelova cena

V roku 2009 získala Blackburn za svoj fascinujúci objav Nobelovu cenuza medicínu a stretla sa nevídaným mediálnym ohlasom. Výskum telomérov a úlohy telomerázy by totiž mohol odhaliť cenné informácie nielen v boji proti starnutiu, ale aj v boji proti rakovine. Ľudské bunky, ktoré sú kultivované v laboratóriu, sa prestanú rozdeľovať, keď je telomeráza inaktivovaná (vypnutá). Bunky sa dostanú do stavu nečinnosti. Akonáhle je telomeráza reaktivovaná (zapnutá), bunky sú schopné pokračovať v normálnom delení. Cieľom výskumu je dostať tieto procesy pod kontrolu a cieleným aktivovaním a deaktivovaním telomerázy usmerňovať náš organizmus k dlhovekosti a zdraviu. Ako si teda máme telomerázu „pestovať?“

 

Zdravý životný štýl a starnutie

Starnutie vnímame ako problém a stav, ktorému sa treba čo najdlhšie vyhýbať. Avšak isté skupiny obyvateľstva akoby odolávali zubu času viac ako iné. Vedci takúto skupinu našli v rehoľných sestrách,  ktoré sa dožili vysokého veku v dobrom zdraví a obdivuhodnej duševnej pohode. Majú jednu spoločnú vlastnosť: boli pohybovo aktívne až do konca svojho života a svoju činnosť robili oddane, láskyplne a s pokorou. Verili, že ich práca má zmysel. V neposlednom rade venovali aj svojmu duchovnému rozvoju cez modlitby. Mohli by sme povedať aj meditáciou.  

 

Meditáciou k dlhovekosti?

V projekte „Shamatha“ vedeného neurológom CliffordomSaronom na „Davis Center for Mind and Brain“ University of California,  porovnávali vzorky krvi dvoch skupín ľudí. Náhodným výberom zaradili 60 zdravých ľudí s predchádzajúcou meditačnou praxou do intenzívneho trojmesačného meditačného kurzu, alebo do kontrolnej skupiny bez meditácie.  

Laboratórne hodnotenia všetkých účastníkov boli získané pred, počas a po ich pobyte. Na pobyte dostali účastníci lekcie o meditačných postupoch, ktoré podporovali relaxáciu, zdokonaľovali pozornosť a rozvíjali súcit a láskavosť voči druhým. Účastníci cvičili sami asi 6 hodín denne počas 3 mesiacov.Záver štúdie konštatuje, že sa množstvo biomarkerov dôležitých pre zdravie, môže v dôsledku meditačného tréningu zmeniť. Jeden z nich – už spomínaný enzým telomeráza, je v reakcii na psychické napätiečasto potlačovaný. Krvné vzorky získané na konci pobytu odhalili, že aktivita telomerázy bola v porovnaní s kontrolnou skupinouu účastníkov pobytu, ktorí pravidelne meditovali, významne väčšia.

 

„Je pozoruhodné, že mať zmysel života a vieru v to, že naše ciele a hodnoty sú v súlade s našou minulosťou a predpokladanou budúcnosťou, pravdepodobne ovplyvňuje niečo na úrovni našej molekulárnej biológie,“ hovorí neurológ CliffordSaron. 

 

Tajomstvo storočných

Pri sledovaní funkčnosti alebo opotrebovania orgánov ľudí nad sto rokov boli vedci veľmi prekvapení. Hľadali nejakého spoločného menovateľa, nejaký spoločný príznak, alebo genetickú zvláštnosť. Avšak nenašli takmer nič. Ich orgány fungovali normálne, neprejavovali sa u nich žiadne vážne geriatrické choroby bežné u rovnako starých, ba dokonca aj mladších ľuďoch.  Až pri sledovaní psychiky a duševného rozpoloženia vedci spozorneli. Dlhovekí ľudia mali nižší výskyt depresívnych symptómov a iných duševných problémov. Napriek útrapám vojen a spoločenských prevratov, hladu a biedy, rodinných nešťastí, úspechov aj neúspechov v kariérnom a spoločenskom živote. Bola to práve ich viera, že to zvládnu, ktorá ich povzbudila v tom, že to napokon naozaj zvládli. Celkový pozitívny postoj k životu teda preukázateľne vedie k lepšej kvalite života, a to nezávisle od okolností, ktoré má rovnaká generácia podobne ťažké.

 

Prijať akékoľvek (ťažké) životné podmienky

Početné štúdie poukazujú aj na prepojenie medzi chronickým stresom a indexmi zlého zdravia vrátane rizikových faktorov kardiovaskulárnych chorôb a horšej imunitnej funkcie.  V štúdii z roku 2000 skúmali Elisabeth Helen Blackburn v spolupráci s psychologičkou Elissou Epel hypotézu, ako stres ovplyvňuje zdravie moduláciou rýchlosti starnutia buniek. V štúdii sa sústredili na skupinu matiek, ktoré sa starajú o deti s chronickými ochoreniami. Výsledky boli jasné: čím viac chronického stresu matky prežili, tým kratšie mali teloméry. Ženy s najvyššou úrovňou vnímaného stresu mali teloméry v priemere kratšie o najmenej 10 rokov v porovnaní so ženami s nízkym stresom. Tieto zistenia majú vplyv na pochopenie toho, ako môže stres na bunkovej úrovni podporovať skorší nástup chorôb súvisiacich s vekom. U žien najmä po menopauze. Podľa očakávaní, priemerná vnímaná úroveň stresu bola výrazne vyššia u opatrovateliek postihnutých detí, ako u kontrolných osôb. Podstatným prvkom ale okrem výšky úrovne vnímaného chronického stresu, bolo jeho trvanie. To sa líšilo od 1 do 12 rokov. Čím viac rokov starostlivosti, tým kratšia je dĺžka telomér matky, tým nižšia je aktivita telomerázy a tým vyšší je oxidačný stres, a to aj po kontrole veku matky a jej spôsobe života.

Ale našli sa aj výnimky. Malá skupina matiek nestarla rýchlejšie aj napriek dlhoročnému chronickému stresu. Výskumníčky chceli zistiť v čom sa odlišujú od ostatných. Citujeme záver štúdie: „Je možné, že súvislosť medzi stresom a dĺžkou telomér, ktorá je tu uvedená, je čiastočne spôsobená tým, že ľudia s dlhšími telomérami sú psychologicky odolnejší voči objektívnemu stresu ako ľudia s kratšími telomérami.“

Rozdiel bol teda v odolnosti, ktorá plynula z prijatia svojho údelu. Odolné matky sa neutápali v sebaľútosti, nepovažovali svoj život za „pokazený“, ale snažili sa z toho spraviť to najlepšie.

 

A to je tá najlepšia správa pre všetkých, ktorí sa chcú dožiť v zdraví vysokého veku: Snažme sa minimalizovať chronický stres, ale ak to životná situácia nedovoľuje, tak prijmime situáciu takú aká je a stres tým minimálne zredukujeme!

 

text_ Andrej Maťko