Kliknite na obálku časopisu a PRELISTUJTE SI!

                 
                 
                 

ZMEŇTE SVOJE POCITY

V predchádzajúcom čísle som písala o tom, aké dôležité je chcieť sa začať cítiť dobre, povedať dosť utrpeniu, výčitkám, zlosti, osamelosti a iným negatívnym pocitom. Takýmto rozhodnutím sa začneme učiť väčšej citlivosti voči sebe samým.

 

Nepotláčajme svoje pocity

Teraz nemám na mysli emotívnu precitlivenosť, či nebodaj priam hysterické výbuchy! Naopak, neschopnosť ovládať svoje emócie, reakcie a nálady sa spája s nedostatkom skutočnej senzitivity a odhodlania netolerovať už viac zbytočne dlhé stavy negativity a deprimovanosti. Ale poďme poporiadku.
V prvom rade nesmieme potláčať to, ako sa naozaj cítime, alebo si nahovárať, že je niečo inak, než skutočne je. Súčasná záplava motivačných prístupov nás totiž môže pomýliť: vieme, že by sme sa mali cítiť dobre a byť naladení pozitívne. Lenže vesmír nereaguje na to, čo (si) hovoríme alebo vyhlasujeme, ale na to, ako sa cítime. Preto je také dôležité vedieť svoje pocity pravdivo vnímať.
Tu je jedna zaujímavá pomôcka: ak si nie sme plne vedomí toho, ako sa cítime, dá sa to bez výnimky určiť podľa toho, čo sa nám deje. Presvedčte sa sami: začnite si všímať súvislosť medzi tým, čo sa vám deje (ako na vás reagujú iní ľudia, ako na vás dopadajú rôzne veci, na ktorých vám záleží, alebo aj aké zdanlivé náhody sa vám prihodia – napr. pokuta od policajta) a ako sa cítite, respektíve ako ste sa cítili predtým v danej súvislosti.

 

Nič si nenahovárajme

Niekedy si nie sme vedomí toho, ako sa cítime, pretože sme si navykli nahovárať si určité veci a prekrývať svoje skutočné pocity a nejako si ich odôvodniť – napríklad tým, že sme jednoducho „martýr“, alebo si povieme, že „tak to má byť“, či „tak to proste chodí“... Niekedy má človek také oslabené seba-vedomie (svoje JA – ego v dobrom a zdravom zmysle slova), že priznať si určitú pravdu je preňho príliš bolestné, potupné a neznesiteľné. Ako hovorí klasická psychológia, priznaním určitej pravdy by sa úplne rozpadol obraz, ktorý má človek sám o sebe. To sú tie prípady, keď napríklad muž neprizná, že je úplne zdrvený stratou kontaktu so svojím dieťaťom, alebo žena neprizná, že ju strašne bolí, ako ju urazila či zradila kamarátka... V horšom prípade si taký človek neprizná nielen svoj pocit, ale ani s ním súvisiacu skutočnosť (napríklad že o mňa romanticky nestojí určitá osoba, alebo že nemám určitú schopnosť). Hovorí sa, že človek môže klamať iných, ale sám seba neoklame. V skutočnosti je to skôr tak, že sám seba človek môže klamať, dokedy chce!

 

Prijatie reality a zmena

Dôležité je teda priznať si a prijať to, čo existuje, vrátane našich najhlbších skutočných pocitov – a brať to ako východiskový bod pre niečo iné, čo by sme chceli dosiahnuť. To, čo je, nezmeníme (ani sa to samo nezmení), ak sa budeme tváriť, že to neexistuje. Na druhej strane, v určitom momente treba uplatniť disciplínu myslenia (máme ju všetci vrodenú, len sa väčšinou neučíme túto našu schopnosť správne používať) a úplne vážne si prestať určité skutočnosti všímať! Tváriť sa, že dačo neexistuje, pretože sa rozhodnem, že uvedená skutočnosť nebude vplývať na to, ako sa cítim.

Predpokladom je však cielene si zvoliť, ako sa vlastne chcem cítiť. To si treba definovať, zamyslieť sa nad tým na základe toho, čo nechcem, čo nemám, čo mi vadí. Chcem sa cítiť viac slobodná? Viac tvorivá? Chcem cítiť väčšiu istotu, bezpečie, ochranu? Chcem sa viac baviť, mať viac humoru a veselosti? Alebo naopak viac vážnosti a hĺbky? Chcem cítiť, že som rešpektovaná, uznávaná? Obľúbená? Chcem cítiť, že som žiadaná ako žena, partnerka, milenka? Chcem sa cítiť schopná, silná a úspešná? A možno sa chcem cítiť bláznivo a dobrodružne... Čokoľvek chcete – ste to vy, vaše právo, váš život!
Ďalším krokom je potom oddeliť svoj pocit od toho, čo je (čiže v akej som momentálne situácii, ako sa správa niekto iný, ako dopadla určitá vec a pod.). Začať sa nejako (ľubovoľne) cítiť sa dá hneď! Zodpovedajúci pocit si totiž vieme navodiť (predstavami, fantáziou, spomienkami, rozmýšľaním, vnútorným monológom či dialógom...), a to okamžite, tu a teraz. Viete, že myšlienka je rýchlejšia než svetlo, nie?:)

 

Ako na to v praxi?

Skúsme si dať jednoduchý príklad zo života. Dospievajúce dieťa sa ku mne správa drzo a okrem toho ignoruje školu a iné povinnosti. Nevšímať si realitu v tomto prípade neznamená pestovať si „opičiu lásku“ a presviedčať seba aj druhých, že tento mladý človek je milý a slušný a zlé známky si určite opraví. Znamená to hľadať na ňom také jeho vlastnosti a prejavy, ktoré sa mi reálne, nefalšovane páčia. Okrem toho môžem vedome pracovať s všeobecne platnými pozitívnymi myšlienkami, ako napríklad: „Veď on sa len hľadá... rôzne skúsenosti aj neúspechy sú potrebné... sám musí zistiť, aké správanie k druhým je prijateľné a prínosné... to, aký je teraz, sa o pár rokov úplne zmení...“ Možno tiež zistíme, že sa hlboko vo vnútri necítime ako dobrý rodič. Alebo že v minulosti sme dlho čelili nejakým problémom či výčitkám druhých, ktoré v nás vyvolávali pocit, že nie sme dobrý rodič, a v skutočnosti v nás toto presvedčenie ešte stále žije. A možno nie je problém v našom pocite zo seba, ale v tom, že sme sa vždy veľmi obávali toho, čo bude, keď naše dieťa vyrastie...Nejaká súvislosť tu proste určite bude. Ak nie, ste svetová výnimka!
Podobne je to so všetkým. Ak už dlho nemám žiadny vzťah, možno sa v skutočnosti necítim pekná a príťažlivá, lebo mám obavy, že už starnem, alebo som viditeľne pribrala, alebo neverím, že je vo všeobecnosti možné mať pekný vzťah; prípadne, že je možné mať aj vzťah, aj slobodu... Ale nahovárať si, že „samej mi je lepšie a o žiadny vzťah ani nestojím“; „na veku nezáleží“; „ja som krásna taká, aká som!“ – to všetko môže byť pravda a v takom prípade je to fajn, ale pokiaľ to tak naozaj necítim a pokiaľ udalosti môjho života nezodpovedajú tomu, po čom túžim, je to nanič. Konštruktívnejšie je začať od priznaného nepríjemného pocitu (sklamania, trpkosti, smútku, strachu, znechutenia...) a ten pomaly pretvoriť na niečo znesiteľnejšie: „Nevadí, že som pribrala – spolieham sa na to, že moje telo mi začne samé hovoriť, čo mám zjesť či nezjesť...“ „Byť chvíľu sama je prospešné, ale keď určité veci dozrejú, iste niekoho zaujímavého stretnem...“ A tešiť sa z tejto zmeny svojich pocitov – aj ak sa zatiaľ nezmenia udalosti!

Postupne si môžeme vypestovať dobrý pocit zo seba a svojho života bez ohľadu na kohokoľvek a čokoľvek konkrétne. Aj bez toho, aby sme sa s niekým porovnávali alebo súťažili; čiže nie, nejde tu o nejaké megalomanské alebo narcistické predstavy o vlastnej dokonalosti bez ohľadu na to, že tým možno niekoho zbytočne zraňujeme či zneužívame. Zraňovanie a zneužívanie nám v skutočnosti nedá dobrý pocit, takže kruh sa tu uzatvára a my sa zasa dostávame k základnému predpokladu – začať pri všetkom čestne a citlivo vnímať, ako sa vlastne cítim!

 

Kedykoľvek chcem zažívať niečo iné, než čo zažívam, treba si uvedomiť, ako sa v danej súvislosti naozaj cítim, ujasniť si, ako inak sa chcem cítiť, a postupne sa formovaním vlastného myslenia začať cítiť viac podľa vlastných predstáv.
Zmeniť viditeľnú realitu sa nedá hneď, ale začať sa lepšie cítiť – viac tak, ako chcem, to sa dá hneď!

 

text_ Zuzana Šestáková

Témy: 

Rubriky: 

AKTUÁLNE ČÍSLO

ZIMA 2017

VYDAVATEĽ

BADAM CREATIVE, s.r.o.

 

KONTAKT

 

0903 442 220

 

horoskopy@alternativ.sk

info@badamcreative.sk

 

HOROSKOPY & LIFESTYLE

 

Moderný a alternatívny štvrťročník   o tele a o duši