SOM MAMA

Materstvo ako krst ohňom alebo skúška charakterov

Na úvod chcem podotknúť, že autorkou tohto článku je novopečená matka, ktorá doma prebaľuje, kojí, utišuje a zabáva svoje aktuálne 4-mesačné bábätko. "Vyhúkaná" je teda najsprávnejší výraz, ktorý by vhodne vystihoval jej mentálny stav. Zvyšok už vycítite či skôr vyčítate sami.

Tento text bude zľahka osobný, ale pre tých, ktorí neobľubujú príliš expresívne písanie, mám drobnú útechu: nájdete tu aj kopu paušálne platnej reality, zopár múdrych rád, užitočných postrehov alebo prinajmenšom zážitkov, v ktorých sa mnohí nájdete. Poďme na to.

Tehotenská teória verzus realita po príchode domov z pôrodnice

Neviem, kto vytvára aktuálne trendy na Instagrame, ale pravdou je, že na súčasnej scéne sú fotky nastávajúcich mamičiek alebo bábätiek mimoriadne v kurze. Možno kvôli vyretušovaným fotografiám a "hashtagom", ktoré sľubujú dokonalé šťastie na materskej, je dnes tak veľa žien tehotných alebo sa o bábätko aspoň snaží. Ja som patrila do oboch kategórií. Kým prišiel na svet môj syn, po bábätku som túžila a musím sa, s rukou na srdci priznať, že som mala hlavu plnú romantických a totálne iracionálnych predstáv o materstve. Akože pri pôrode zažijem najväčšiu eufóriu svojho života. Akože budem celé dni kočíkovať a fotiť si na sociálne siete rozkošné bábätko. Akože okamžite precítim dôležitosť svojej novej životnej role a budem vyladená aspoň ako Dalajláma, lebo veď som už mama, som silná a nad vecou. Realita však vyzerala trošku inak. Keď mi môjho syna priložili prvýkrát na hruď, bola som šťastná ale aj neskutočne vykoľajená. Z toho, že bol vo mne tak dokonalý človiečik, z toho, že je tu teraz zrazu so mnou, z toho, že mal zalepené oko a ja som sa bála, že ho už nerozlepí. Prvé kočíkovanie sprevádzal jeho rev, prvé prebaľovanie mi pripadalo ako krotenie živého krokodíla, prvé kojenie bol čistý horor a môj spánok sa stal už len sladkou spomienkou či mýtickým javom z dávnej histórie. Začiatky boli naozaj trvdé. Náš trojtýždňový tvor začal trpieť kolikami. Viac plakal ako bol ticho, viac bdel, ako spal. Pamätám si, ako sme raz v noci o druhej stáli s mužom na balkóne. Oči "vypleštené" do tmy, v ruke záchranný pohár vína a v hlave kopec otáznikov... Bolo nám toto treba?

Dospelácke prežívanie šťastia

Dnes už odpoveď viem. Bolo. Materstvo a rodičovstvo sú dokonalým nástrojom Boha, ako vybičovať z ľudí ich osobnostné maximum. Dieťa je maličké a bezbranné, preto musíte byť vy ten veľký dospelý, ktorý vie, čo má robiť. To ide ruka v ruke so zodpovednosťou, racionalitou, vedomým rozhodovaním sa, odbúravaním vlastných potrieb a egoizmu. Proces vyzrievania však šialene bolí, lebo zatiaľ čo ste pred tým večer popíjali Martini a vyberali film na Netflixe, aktuálne väčšinou pijete fenyklový čaj a hľadáte čistý cumlík. Pohár Martini vám samozrejme chýba a takisto wellness, masáž, nerušený kúpeľ, večer s kamarátkou a 12-hodinový spánok. Nič z toho nemáte a to je náročné – ale len do nejakého bodu. Od istého momentu začnete svoj nový status prijímať, budete vďačný za každú chvíľku pri káve, ktorú vám dieťa doprialo a detský smiech vám účinne vynahradí všetky zmeškané filmové hity. Stane sa s vami to, o čom hovoria aj vedci – že si odrazu vystačíte s málom a euforický pocit šťastia a životnej spokojnosti bude na dosah aj vtedy, keď nebude všetko ružové. Inými slovami: klesnú vám nároky a naučíte sa cítiť sa dobre, aj keď budete nevyspatá, hladná a unavená. A to je mimoriadne osožná schopnosť, lebo pomáha proti depresiám, perfekcionizmu a iným chronickým výdobytkom doby. Každú matku takto chráni príroda a materský inštinkt...

Stane sa však ešte jedna veľká vec. Keď dieťa začne rásť a v jeho guľatých očkách odrazu rozpoznáte prvý záblesk osobnosti, zrodí sa vzťah. A nie hocijaký. To kojenie, čičíkanie, hojdanie, prebaľovanie a prežívanie každej pohody či nepohody s vašim dieťaťom vás naučí bezpodmienečne milovať alebo sa o to aspoň všemožne snažiť. Tohto človiečika totiž nechcete sklamať, lebo ste preňho celý svet. V detskom pohľade a natiahnutých rúčkach vaším smerom čítate takú bezbrehú náklonnosť a dôverčivú oddanosť, ktoré vám nikto nikdy pred tým nedal. A to je zážitok veľmi nový, veľmi dojímavý, silný, hlboký a má obrovský potenciál vás premieňať na lepšieho človeka.

Keď sa z randiaceho páru stanú rodičia

Mohla by som to napísať aj citlivo, ale poďme na to radšej bez okolkov. Ak si nedáte pozor, váš partnerský vzťah s príchodom dieťaťa pekne zahučí. Môže za to celý zoznam dôvodov, z ktorých pomenujem aspoň niektoré: hormonálna nerovnováha znamená menej sexu a viac náladovosti. Chronický nedostatok spánku znamená zvýšenú mieru podráždenosti a blbých poznámok. V centre pozornosti je dieťa, stáva sa stredobodom vašich dní a vašich dialógov. Tam, kde ste pred tým boli vy dvaja, vaše pocity a túžby, romantika a nežnosti, tam je teraz dieťa a starostlivosť oň. Trvá to 24 hodín 7 dní do týždňa. "Vaša spoločná chvíľa" príde vtedy, keď dieťa spí, ale nejde o žiadne milovanie sa na gauči, skôr pomalé umieranie v polobdelom stave. Inými slovami, je to kríza ako bič. Množstvo poznámok prehltnete, množstvo neadekvátnych reakcií a správania odpustíte, ale ak si nedáte pozor, v kútiku srdca sa vám nahromadí horkosť, zranienie, sklamanie a pomaly sa do vášho partnerského vzťahu začne vtierať odcudzenie.

Starostlivosť o dieťatko je nevyhnutná ale aj vyčerpávajúca. Je preto veľmi dôležité, či skôr nevyhnutné, aby ste čas od času mali svoj priestor ako pár a pravidelné rande – bez dieťaťa. Možno pôjde o dve – tri hodiny, kedy domov zavoláte babičku, ale je nutné, aby ste sa vy dvaja pekne krásne obliekli a vychystali von. Na večeru. Na drink. Držali sa za ruky a po polhodinke prevádzkových rečí o chode domácnosti prešli k vám dvom – k pocitom, spomienkam, zážitkom, plánom. Budem úprimná, my s mužom sme na takomto randes-vouz boli zatiaľ iba raz. Ale bolo to veľmi osviežujúce a opojné. A keď sme prišli domov, malého sme celého obsypali bozkami, až výskal od radosti. Niet divu - bábätko je utkané z vás dvoch, biologicky, ale aj emocionálne. Keď to klape vám dvom, bude to svedčať aj jemu. Nemajte však výčitky, keď vám prasknú nervy a čas od času sa pohádate. Je to prirodzené. Dajte si len pozor na to, aby ste sa nehádali v prítomnosti dieťaťa. To nechcete zažiť. A vaše dieťa tobôž nie.

Ako zareaguje muž? Novopečený otec na životnej križovatke...

Ženu poznačuje rodičovstvo viac, ale aj oveľa viac vydrží. Predsa len nosila dieťa deväť mesiacov vo svojom tele a má geneticky väčšiu vzťahovú a emocionálnu gramotnosť. Povedané jednoduchým jazykom – žena dokáže na svoje potreby zabúdať, potlačiť ich a odoprieť si viac v prospech dieťaťa ako muž. Asi ste už zistili, že muži sa majú všeobecne oveľa radšej, preto je pre nich rodičovstvo ohromným náporom. Čerství ockovia sú pokrstení ohňom veľkej skúšky, v ktorej buď obstoja alebo nie. Buď sa nových povinností zľaknú a zmiznú v práci alebo svojich záľubách. Alebo vykročia pravou nohou vpred a vezmú na seba otcovskú rolu v plnom rozsahu. Otec nie je iba ten pán, ktorý nosí domov peniaze. Mal by to byť takisto ten pán, ktorý je oporou čerstvej mamičke, ponáhľa sa domov, aby pomohol so starostlivosťou o bábätko. Pravý otec a vnímavý partner nebude lamentovať a ľutovať sa, ale objedná domov večeru, pomasíruje vám chrbát a zahrá sa s dieťaťom, aby ste mohli dospať prebdenú noc. Ak po narodení dieťaťa chlap odrazu zamrzne v práci, neverte jeho alibistickým rečiam o dôležitej agende a nutnosti zarábať peniaze. Áno, mnoho čerstvých otcov skutočne pociťuje tlak z narastajúcich výdavkov a určite je múdre správať sa v práci zodpovedne, aby bola rodinka finančne zabezpečená. Avšak aj úlohou otca je rovnako ovplyvňovať život dieťaťa od jeho počiatku, a na to musí byť prítomný doma fyzicky aj duchovne. Práve sa totiž rodí mimoriadne citlivý otcovsko-synovský či otcovsko-dcérsky vzťah a ak je dieťa prijaté s láskou a otvorenou náručou oboch rodičov hneď od začiatku, bude to mať v budúcnosti oveľa ľahšie vo vzťahoch, v téme lásky, svojej hodnoty, sebaprijatia a sebaurčenia.

Môžete zamrznúť a zakrpatieť. Alebo skočiť cez ohňovú obruč a stať sa dospelým

"Skúška charakterov", aj tak by sa mohlo nazývať spomínané obdobie čerstvého rodičovstva. Iste, každý má právo zakopnúť, každý má právo zamrznúť a možno krátky čas aj neisto vajatať, ale to nasmerovanie musí byť plus mínus jednoznačné: Som mama. Som otec. Prijímam svoju novú životnú úlohu so všetkým, čo k tomu patrí, dobrým aj náročným. Nerobím to možno perfektne, ale robím to najlepšie, ako viem. Robím tak v prospech dieťaťa, životného partnera, ale koniec koncov aj v prospech seba samého. Kto si dokáže odriecť svoje individualistické plány a potreby, ten sa totiž stáva nesebeckým, vyzretým, emocionálne dostupnejším, vzťahovo nasýtenejším. Stáva sa z neho pravý chlap a pravá žena.

Preto, milé ženy, neobzerajte sa príliš skoro po pôrode za svojimi emancipačnými snami. Preto, milí muži, nezdúchnite ako gáfor a nenechávajte všetko na ramenách ženy. Malé či veľké zrady sa v tomto citlivom období nemusia zabúdať ľahko.

Zbohom materský ideál! Keď narazíte na svoje limity

Materstvo je bohaté na pekné a radostné momenty, ale aj na tie, kedy treba zaťať zuby. Dni sú trochu monotónne, lebo dieťa potrebuje svoj režim. Napriek tomu ubiehajú veľmi rýchlo a vy vlastne ani veľmi neviete, aký je deň, kým vás nepreberie víkendová rodinná akcia či nedeľná cesta do kostola.

Tak, ako ste neskutočne „namäkko“, keď sa na vás bábätko usmeje, alebo zaznamenáte nejaký jeho nový nepoznaný pokrok, tak viete byť rovnako na dne, keď mu je zle, nespí či plače. Nepríčetný plač, ktorý pripomína zvuk cirkulárky, vás dokáže totálne vyviesť z rovnováhy a môže sa stať, že vám prasknú nervy. To sa prejavuje rôzne. Môžete sa rozplakať, začať kričať hlasnejšie ako dieťa alebo sa zrútiť iným hysterickým spôsobom. Vtedy je načase sa zastaviť, vydýchať, skonsolidovať sa a uvedomiť si jedno: dokonalé materstvo je len sladká teória. Nič také v súčasných podmienkach neexistuje a je úplne jedno, čo si kto vešia na Instagram. Každý raz za čas vybuchne, každý raz za čas šliapne vedľa, každého to čas od času zomelie. Je to jednoducho preto, že materstvo je náročné a učí nás prekračovať naše limity úplne po všetkých stránkach: psychicky, fyzicky, emocionálne....

Materský ideál je však niečo, čoho sa napriek všetkému nesmieme vzdať. Byť dobrou mamou je našou životnou cestou a poslaním. Je to však poslanie, do ktorého sa dorastá celý život. Pamätajme na to, že naše materstvo tu nie je len pre naše deti a ich zdravý vývoj. Materstvo je tu pre nás – to my sa stávame lepšími a silnejšími ženami, naše srdce zmäkne, dotyk sa zjemní, osobnosť vyzreje. A to je fantastický dôvod na to, prečo to všetko so cťou vydržať až do zdarného konca – kým deti nevyletia z hniezda a z našich domovov sa stane bezpečný prístav pre vnúčence.

text_Kejt Šedivá